Po úspešnom zavedení bessemerovacieho postupu na výrobu ocele bol vytvorený Siemensov postup. Dá sa pokladať za novšiu a vylepšenú verziu pudlovacieho procesu, ale produkuje oceľ a nie kujné železo. V týchto peciach sa používalo ako palivo mazut alebo plyn a spaľovací vzduch bol predhrievaný s pomocou spalín. Plameň je priamo nad ohniskom a prichádza z rôznych smerov, aby sa čo najlepšie využili predhrievače. Siemensova pec sa dá naplniť roztaveným surovým železom, pevnými \"svinkami\" alebo šrotom. Zlievanie a rafinácia sa dá vykonať skôr, než sa oceľ odpichne a odleje. Väčšinu konštrukcie Siemensovej pece s otvoreným ohniskom tvoria ohňovzdorné tehly. Tieto si vyžadujú pravidelnú celkovú výmenu. Hoci vo Veľkej Británii je dávno nahradená BOS a elektrickými oblúkovými pecami, iné krajiny ako napríklad USA ich stále ďalej používajú.

Proces, pri ktorom sa zo surového železa vyrába vysoko kvalitná oceľ. Dnes je nahradený inými postupmi, proces bol patentovaný Henrim Bessemerom v roku 1856. Roztavené železo sa nalieva do \"Bessemerovho konvertora, ktorý sa potom nakláňa, aby sa do neho dal vohnať vzduch pod vysokým tlakom cez dno konvertoru. Tento proces bol úplne zrušený v roku 1974. Moderný ekvivalent je BOS proces, kde sa cez železo prebubláva čistý kyslík v nádobe s pevným dnom. Bessemerov konvertor je uchovávaný v múzeu na Kelham Island v Sheffielde.

Kovacie kladivo, ktoré sa vertikálne spúšťa na obrobok. Obvykle sa spoliehajú na elektrický valec, aby zdvihol hlavu kladiva a potom dodal silu úderu, smerujúcemu nadol. Pôvodne boli parné, dnes väčšinou používajú stlačený vzduch. Parné buchary, konvertované na stlačený vzduch obvykle nie sú po konverzii až také dobré, lebo vzduch sa nerozpína podobným spôsobom ako para, čo spôsobuje, že obrobok vyskakuje, pričom expandujúca para dokázala zasiahnuť obrobok a pridržať ho na mieste.

Pec, postavená ako veža na redukciu rudy na kov. Dá sa použiť čiastočne aj pre redukciu neželezných kovov, ale bežne sa spája s výrobou železa. Ruda (železná ruda alebo železné výrobky), koks (pôvodne uhlie) a tavidlo (obvykle vápenec) sa vložia do hornej časti pece. Zo spodnej časti pece sa pravidelne vypúšťa surové železo a struska. Po 350 rokoch zostávajú vysoké pece jediným ekonomickým spôsobom výroby veľkých množstiev železa.

Veľmi raný typ pece na redukciu železnej rudy priamo na kujné železo. Produkt mal zlú kvalitu a netavil sa. Struska sa obvykle odstraňovala vyklepávaním, samozrejme vždy nejaká časť zostala a zachytila sa v produkte. Bola nahradená procesom v skujňovacej vyhni.

Najčastejšia a všeobecne užitočná forma ocele. Obsahuje 0,3% uhlíka.

Železo s vysokým obsahom uhlíka (nad 2%). Vo väčšine prípadov je identická so surovým železom, ľahko sa odlieva do takmer akéhokoľvek tvaru pri nižšej teplote než iné typy železa a ocele. Tradične sa odlievala v kupolovej peci (vysoká valcovitá konštrukcia), ale omnoho menšia než vysoká pec. Liatina je mimoriadne tvrdá a krehká. Opracovávanie je náročné a ľahko sa vyštiepuje, pričom odhalí svoju kryštalickú štruktúru. Stvrdnutá liatina je dokonca ešte tvrdšia a vytvára sa chladením odliatkov, aby sa zvýšila rýchlosť chladnutia železa. Liatina sa stále hodne používa pre rôzne odliatky, od krytov odtokov až po bloky motorov a vodovodné potrubie. Liatina môže byť sivá, biela alebo temperová.

Pec (skôr sušiareň) v ktorej sa tyče z kujného železa a uhlie zahrievali dva týždne, až kým sa uhlík neabsorboval do povrchu železa. Výsledná cementačná oceľ sa dala ďalej spracovať na prehnutú oceľ, alebo na tégľovú oceľ.

Prvý typ komerčne produkovanej ocele. Proces prebiehal v cementačnej peci a produkoval tyč s vysokým obsahom uhlíka na povrchu a s nízkym obsahom uhlíka v strede. Proces spôsoboval bublinovitý vzhľad tyčí, z čoho pochádzal aj ich anglický názov. V tejto forme oceľ nie je veľmi využiteľná, kým sa nepretaví na tégľovú alebo prehnutú oceľ.

Oceľ vysokej kvality, vytváraná tavením cementačnej ocele v zakrytom tégli s použitím plameňa z uhlia. Po odstránení strusky mala výsledná oceľ konzistentné vlastnosti v celom objeme. Proces bol nahradený bessemerovacím procesom, ale tégľové tavenie neprestalo používať až do konca II. svetovej vojny.

Od II. svetovej vojny je to štandardná pec na tavenie ocele vo veľkých množstvách. Obvyklé kapacity sú od 80 do 120 ton. Vo všeobecnosti sa používali ako priame náhrady za pece Siemens s otvoreným ohniskom. Nízkonapäťové vysokoprúdové elektrické oblúky medzi tromi veľkými elektródami, vysiacimi z veka pece a kovom v ohnisku pece. Takto sa dosiahne vysoké teplo v strede pece, podobne ako pri oblúkovom zváraní. Zohrievanie sa dá veľmi presne regulovať, keďže tu nie sú žiadne \"spaliny\" (dym a plameň) a preto sa dajú ľahko vyrábať vysoko kvalitné ocele.

Forma, v ktorej sa železo prirodzene vyskytuje. Rudy sa primárne skladajú zo železa a z kyslíka, ale môžu obsahovať fosfor a iné prvky. Pred zavedením základného besemerovacieho procesu sa dali na výrobu železa použiť iba vysoko kvalitné železné rudy (obvykle švédske), keďže vysoký obsah fosforu spôsoboval početné problémy.

Kovový prvok - skratka = Fe; atómové číslo = 26, atómová hmotnosť = 55,847; hustota v pevnom stave = 7,85; bod tavenia = 1533°C; bod varu = 2840°C

Tento názov sa používa pre železo, vyrobené priamo vo vysokej peci. Pôvodne sa odlievalo do \"sviní\" okolo pece, neskôr boli vyvinuté odlievacie stroje na výrobu sviní, ale dnes sa vo všeobecnosti železo prepravuje ešte v roztavenom stave a konvertuje sa na oceľ v tej istej továrni. Názov sa odvozuje od výzoru ingotov, obklopujúcich pec, ktoré sa podobali na malé prasiatka, sajúce sviňu, keď sa vylievali do pôvodne pieskových foriem. Svine mali obvykle takú veľkosť, aby s nimi mohli ľudia manipulovať. Surové železo sa po pretavení zmení na liatinu, hoci v skutočnosti nedošlo k žiadnemu spracovaniu. Železné puzdrá sa môžu vyrábať priamo z vysokej pece.

Typ pece, vykurovanej uhlím, v ktorej plameň a plyny prechádzali cez hornú časť uzavretého ohniska, pričom sa teplo odrážalo nadol do stredu pece. Hlavnou výhodou tohto typu pece bolo, že sa dalo použiť aj nekvalitné palivo bez rizika kontaminácie výrobku. Pudlovanie bolo jedným z hlavných postupov, pre ktoré bola nutná plamenná pec.

Najnovší a najrozšírenejší postup, ako vyrobiť zo surového železa tvárne železo. Po prvý krát ho použil Henry Cort v roku 1784, ale v roku 1816 ho vylepšil Joseph Hall. Pevné železo, či už je to čerstvé surové železo, alebo železný šrot sa najprv roztavilo a potom rafinovalo. Keď už raz bolo železo v peci roztavené, pomiešalo sa dlhou tyčou. Toto dostalo uhlík do kontaktu so vzduchom, ktorý potom zhorel. Ale, keďže sa obsah uhlíka znížil, bod tavenia sa zvýšil a zo železa sa stal kus lepkavého tvárneho železa. Proces bol niekedy známy ako \"pig boiling\", lebo železo zvyklo počas odstraňovania uhlíka bublať. Kovanie a rolovanie nasledovalo po pudlovaní, aby sa tak odstránila struska, železo sa zvarilo do homogénneho ingotu a nakoniec sa tak dosiahol predaja schopný produkt. Pudlovanie sa musí vykonať v plamennej peci, aby sa predišlo kontaminácii železa.

Pred vyvinutím tégľovej ocele bola blisterová zvárková oceľ kovaná opakovaným skladaním a kováčskym zváraním, aby sa zmiešali oblasti s nízkym a vysokým obsahom uhlíka. Zvárková oceľ bola všeobecne oceľ najnižšej kvality a ďalšie skladanie a zváranie vytvorilo dvojitú zvárkovú oceľ. Dlho sa pokladala za ideálnu pre čepele a rezné hrany, predovšetkým preto, že struska, zachytená medzi oceľou vytvárala zúbkovanú hranu bez ďalšieho postupu.

strojový nástroj na vytváranie výkovkov, ale spoieha sa na pomalý úder, než na sériu silných úderov, ako buchar. Hydraulické lisy majú dosť veľkú kapacitu na vyprodukovanie niekoľko tisíc ton sily.

Takmer čisté železo (menej ako 0,15% uhlíka). Dá sa veľmi dobre tvarovať a kovať či zvárať, ale je mäkké a nekalí sa tak isto ako oceľ. Tvárne železo sa málokedy nájsť v roztavenej forme, keďže má veľmi vysoký bod tavenia a nie je výhodné ho taviť v rámci výroby. Istá časť vlastností tvárneho železa sa pripisuje zvyškom strusky, ktoré sa do železa dostali počas pudlovania a výkovkového kovania. Hodne sa používa pri mostoch, nápravách a lodných doskách pred vyvinutím bessemerovanej a siemensovej ocele. Posledné tvárne železo bolo vo Veľkej Británii komerčne vyrobené v roku 1976.

Vedľajší produkt zahrievania/tavenia železa a ocele. Pozostáva z oxidov a iných nečistôt, ktoré nie sú vo všeobecnosti želateľné. Proces vytvárania strusky je veľmi dôležitý kvôli odstraňovaniu nečistôt takmer v každej fáze výroby železa a ocele. Tavné činidlo ako vápnik, vápenec alebo fluorit sa pridáva do pece, čo priťahuje mnohé nečistoty z kovu. Momentálne sa niektré typy strusky používajú pri povrchovej úprave ciest.

Zmes železa, obsahujúceho 0,15 až 1,35% uhlíka. Moderné zliatiny obsahujú aj chróm, olovo, mangán, molybdén, nikel, vanádium, wolfrám, aby sa tak dosiahli rôzne vlastnosti. Vo všeobecnosti sa dá ľahko zvárať a kaliť. Vyrába sa zo surového železa bessemerovaním alebo Siemensovým procesom od roku 1856, dnes sa vyrába BOS postupom. Predtým sa tégľová a ťažná oceľ vyrábali iba vo veľmi malých množstvách.